O podivínoch.

°
Vonku začalo pršať. Mám rada dážď. Mám rada upršané dni. Dni, keď celý deň je ráno. Varím si čaj a premýšľam.
Premýšľam o podivínoch. O ľuďoch, ktorí sa vymykajú normám. Smiešnym pravidlám, ktoré sme si my ľudia vymysleli. A každý, kto sa správa inak, si to odskáče.
Žijeme životy iných. Ten, kto žije svoj vlastný, vie, že je to ťažké. A je divný. Veď kto by dnes nepozeral aspoň jeden seriál a nečítal noviny? Sú takí. A myslím, že sú šťastnejší. Nepotrebujú vzruchy z okolia, blízkeho, či vzdialeného, niekedy aj tisícky kilometrov k tomu, aby boli spokojní. Nechávajú svoj život plynúť (bez zbytočných vzruchov) a splynú s ním. Pre vačšinu sú to podivíni. Nedá sa s nimi o ničom rozprávať. Nevedia o čom bola včerajšia epizóda seriálu XY, nevedia aká je predpoveď počasia, čo písali v dnešnom vydaní denníku YX.. no o čom sa s nimi vlastne baviť..? Nikoho už nezaujíma ako sa máme, často je táto otázka viac frázou, ako skutočným záujmom.
A tak podivín radšej mlčí. Všetci okolo rozprávajú a on jediný nemá o čom. Alebo je to naopak? Neviem.
Podivín svetu nerozumie. Svetu, v ktorom je lepšie hovoriť, aj keď vlastne nie je o čom. Prázdne slová. Zbytočné. Podivín nerozumie. Svet je plný slov. Podivín si myslí, že tých zbytočných je oveľa viac.
Ja myslím, že žiť vlastné životy sa oplatí. Človek objaví niečo tajomné. Niečo vo svojom vnútri, čo v hluku sveta prehliada. A to za to stojí aj napriek trápeniam, ktoré nás životom sprevádzajú.
Na stole horí sviečka, do uší znejú melódie. Čaj je dopitý. Žiadne vzruchy netreba.
V tichosti mi napadá, že sa radím medzi podivínov.