°Z očisty pred narodením, k očiste po smrti, medzitým samé nezmysly°


°

Všetci žijeme život so smrťou. Nikto z nás sa jej nevyhne. Nejde to. A iba tí, ktorí mali to ´šťastie´ stretnúť sa s ňou bližšie, si ju akosi viac uvedomujú. Vážia si život. Vážia si každodennosť, tešia sa z maličkostí.
Často sa tvárime, že smrť sa nás netýka. Nepremýšľame nad ňou, nevnímame ju. A už vôbec nie ako súčasť života. Až vážna choroba niekoho z našich blízkych či ich náhla, nečakaná smrť, nás donúti sa zamyslieť.
Zážitok smrti vás zmení.
Pred pár dňami to bolo desať rokov. Blízkosť smrti, umieranie jedného z najbližších. Tak strašný prežitok. Keď neviete a nemôžete pomôcť. Môžete byť iba blízko a držať umierajúceho za ruku. Ste toľko vystrašený. Toľko, ako on sám. Viete čo sa práve deje, máte milión pocitov a v hlave prázdno. Niekto odchádza a vy ste súčasťou tejto strašnej, no zároveň toľko prirodzenej chvíle. Chvíle, ktorá čaká každého z nás.
Tak strašný prežitok. Umieranie.
Dnes som vďačná. Vďačná za to, že on neodchádzal sám a my sme s ním mohli byť do poslednej chvíle, do posledného dychu. Doma.
Život so smrťou. Žijeme ho všetci.
Lebo, ako už ktosi kedysi dávno povedal: Človek sa narodením automaticky stáva hráčom v hre o život, bez nároku na víťazstvo, či aspoň remízu.