O bublinách a ľuďoch.

Každý máme svoju bublinu, z ktorej sa na svet dívame. Občas z nej vystúpime, občas do nej niekoho vpustíme. Ja mám svoju bublinu veľmi rada. Nevystupujem z nej často, ani do nej (už) často hocikoho nevpúšťam. 

Moja bublina nie je veľká. Je mi taká akurát. Žijem v nej spokojne, možem si v nej zatancovať i zaspievať, keď sa mi chce. Keď sa mi chce mlčím a keď sa mi chce kričím. To sa v nej potom všetko tak pekne, zvučne ozýva :o) ..mám v nej vytapetované obľúbenými obrázkami, od milých ľudí, tam 'zvonku'. Mám tam svoje obľúbené veci, látky, bavlnky, kvietky a blízkych tvorov.

V mojej bubline je mi fajn. S tvorom najbližším tam možem hovoriť o všetkom. A keď sa nám nechce hovoriť, mlčíme. Rešpektujeme sa, počúvame. Keď chceme byť spolu, sme. Keď chceme byť každý sám, sme. Obyčajne sa ľahko dohodneme. Hovoríme, čo si myslíme. Hovoríme i o veciach, o ktorých nie je ľahké hovoriť. Zdieľame svoje životy  je nám spolu dobre. 

Tam 'vonku', je to akési zložitejšie. 

Ľudia sa nerešpektujú, nepočúvajú, presviedčajú sa navzájom o 'svojej pravde'. Sú spolu, aj keď spolu byť nechcú. 

Nehovoria to, čo si myslia. No hovoria veľa. A mlčia málo. Hovoria, že sa majú radi, no odchádzajú, sú nepríjemní a netaktní ..a často hovoria, že to práve preto, že majú radi ..? no rozumeli by ste tomu? Citlivý jedinec tomu príliš nerozumie. A tak radšej uteká do svojej bubliny, do svojho bezpečia. Tam, kde mu je dobre. 

Lebo ten svet 'vonku' je taký prapodivný..

Ja mám svoju bublinu veľmi rada. Je mi taká akurát. A občas, občas si v nej i zaspievam ..

..tak dozbublinovania, kamaráti***