pondelok, 21. októbra 2013

Otázky.


.často mám pocit, že nerozumiem svetu. Svetu ľudí, tomu zvláštne nepochopiteľnému (pre mňa) miestu, v ktorom sa dejú prazvláštne veci.
Všetko prežívam. stašne moc. Často kladiem otázky, vysielam ich viacmenej do prázdna a čakám odpoveď. Najlepšie hneď. no ona neprichádza.. A potom, vo chvíli plnej ticha, v krajine tak veľmi vzdialenej svetu ľudí, nečakane príde. Nachvíľu sa zľaknem, zneistiem, no v okamihu pochopím. To je ona! To je predsa odpoveď na moju otázku! Tá, na ktorú som toľko čakala. A teraz, zrazu, znenazdajky je tu! No a v zápatí prichádzajú otázky ďalšie. a ďalšie. a ďalšie.. a tak čakám a verím, že odpoveď príde. Určite. Vždy to tak bolo. Mám to vyskúšané. Na vlastnej koži.
Dnes si hovorím, že sa nebudem pýtať. Že nemusím všetko vedieť. Že nemám byť taká zvedavá. No otázky akosi prichádzajú samy(i). nepozývam ich. a napriek tomu som ich plná..
Prečo svet ľudí funguje (alebo skor nefunguje) tak ako (ne)funguje? Prečo viac žijeme životy iných, ako svoje vlastné? Prečo neustále posudzujeme, hodnotíme, odsudzujeme? ...prečo?
Červenám na počkanie. hanbím sa. často viac za druhých ako za seba. Neúprimnosť, faloš, pretvárka. Hlúpe spory. Vina, hodená na iného. Veď on sa s tým nejako vysporiada. Pravda sa dnes nenosí.
Naivne si myslím, že hovoriť pravdu sa oplatí. Hovoriť veci tak, ako sú, ako si myslíme, ako to cítime. Nie hovoriť preto, aby sme ukázali, že zapadáme do sveta, ktorý má pokrivené hodnoty. V jeho hluku často nepočujeme. Nepočujeme to, čo je naozaj doležité.
Často mám pocit, že plávam proti prúdu. hodená do veľkého sveta. do jamy levovej. Bojím sa sveta ľudí.
A tak v tichosti, ďaleko od ľudí, čakám odpovede.
Verím , že prídu.
A stretávam tam mílniky svojho života.

J.F. presne o tom. Tu.






nedeľa, 20. októbra 2013